SUKULENTNÉ BONSAJE - IV. časť – TRICHODIADÉMY,
PELARGÓNIE & SARKOKAULONY

Trichodiadema densum tvorí trpaslíčie kríčky s konárikmi 10-15 cm dlhými, pokrytými valcovitými lístkami o priemere 4-5 mm a dĺžke 20 mm. Na konci lístkov vyrastajú riedke štetinaté ostníky, preto kompaktné rastliny na prvý pohľad vyzerajú ako kaktusy rodu Dolichotele z Mexika. Botanik Rauh, ktorý pozoroval rastliny v prírode, uvádza, že po chladných nociach sa na štetinkách zrážajú kvapky rosy, takže v rannom slnku vyzerajú rastlinky ako briliantami posypané diadémy. Odtiaľ má rastlina meno Trichodiadema.

Ako vidno na snímkach, rastlina kvitne množstvom karmínovočervených kvetov. Vegetačnú dobu majú trichodiadémy v lete, ale ak ich zimujeme v teple bytu, rastú aj v zime. Ak ich zimujeme v chladnejšom prostredí, napríklad v kaktusovom skleníku, obmedzujeme im zálievku na minimum.

Trichodiadému rozmnožujeme krátkymi odrezanými konárikmi, ktoré po zastimulovaní práškovým stimulátorom zapichávame do kyprého rašelinového substrátu.

Trichodiadémy môžeme rozmnožovať aj výsevom semien, ktoré získame tak, že sprášime kvety dvoch nezávislých jedincov. Trichodiadémy nie sú samosprašné.

Staršie trichodiadémy vytvárajú pod zemou zdrevnatený koreň. Ak ho pri presádzaní necháme nad zemou, môžeme získať pekný miniatúrny bonsaj. Po zasadení do plochej misky vyzerá ako stará, vetrom ošľahaná borovica.

Málokto si uvedomí, že obľúbené muškáty, kvety našich balkónov a okien, pochádzajú z Afriky. Patria k mohutnému rodu Pelargonium a v desiatkach botanických druhov obývajú veldy (polopúšte) južnej Afriky. Jedným z prírodných druhov, vhodných na pestovanie ako tzv. bonsaj sukulent, je aj

Pelargonium alternans

Jeho dramaticky pokrútený kmienok po niekoľkých rokoch drevnatie a pokrýva sa popukanou, odlupujúcou sa borkou. P. alternans má relatívne malé, jemne vykrajované lístky, čo je pri napodobňovaní "starého stromu v diaľke" zvlášť dôležité.

Existuje viac druhov sukulentných pelargónií, ktoré majú veľmi zaujímavé kmene, pôsobiace naozaj prastaro, ale ich veľké okrúhle listy, ktoré poznáme u našich muškátov typu zonale, ich zrádzajú - v dobe vegatácie vôbec nevyzerajú ako bonsaje. K takýmto druhom patrí napríklad P. cortusifolium (srdcovolisté), ktoré vyzerá veľmi dramaticky, kým nemá listy. Po rozvinutí listov, ktoré ho zakryjú, vyzerá ako bežný muškát. Na fotografii je krátko po začiatku vegetačnej sezóny.

Botanické muškáty si z vlasti priniesli ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Majú obrátený vegetačný rytmus. Listy im vyrastajú na zimu a cez leto upadajú do vegetačného kľudu, spánku. Rastliny južnej Afriky sú vo všeobecnosti ukolísavané k spánku zvyšovaním teplôt (a nie ich znižovaním, ako je to pri rastlinách našich zemepisných šírok). Môžeme ich udržovať vo vegetácii tak, že im cez leto tienime a umiestňujeme ich na relatívne chladné miesta. Tým ich však trápime - ich listy sú v tieni ešte väčšie a vyťahanejšie ako normálne. Preto sa uspokojme s tým, že bonsajovito pestované botanické pelargónie sú najkrajšie iba krátku dobu od jesene do Vianoc. Na jar s prvými teplými slnečnými dňami zhodia listy a celé leto sú holé. Bezlisté rastliny však bohato kvitnú zaujímavými zygomorfnými kvetmi (sumernými iba podľa zvislej osi) v súkvetiach, typických pre rod Pelargonium. Kvety zvyčajne nasadia plody so zobákovitými semenami. Zdá sa, že niektoré pelargónie sú samosprašné. Ak však máme v zbierke viac kvitnúcich druhov, mohla byť násada semien spôsobená hybridizáciou, ktorú má na svedomí poletujúci hmyz. Semienka sa po dopade na povrch substrátu zavrtávajú do zeme, k čomu im slúži zvláštna špirálovito zakrútená ostina, reagujúca na zmeny vlhkosi vzduchu, a po čase vyklíčia.

Ak chceme získať novú, zaručene identickú rastlinu, bude najlepšie, keď sa uchýlime k všeobecne známemu vegetačnému množeniu, aké využívame pri bežných muškátoch. Odlomíme asi 5-6 cm dlhú dužinatú vetvičku, zastimulujeme práškovým stimulátorom a zapichneme do vlhkého piesčitého substrátu. Po niekoľkých dňoch môžeme začať s opatrnou zálievkou. Robíme to v čase, keď je rastlina vo vegetácii, čiže na jeseň alebo cez zimu.

Podobným spôsobom pestujeme a množíme aj sarkokaulóny, čo sú rastliny príbuzné pelargóniám. Aj v prírode rastú tam, kde pelargónie, a majú aj rovnaké nároky na pestovanie.

Na obrázku je Sarcocaulon inermis, ktorý dostal svoje druhové meno (neozbrojený) podľa toho, že nemá tŕne. Väčšina sarkokaulónov tvorí totiž v prírode tŕnisté kríčky. Sarkokaulóny reagujú na zvýšenie teploty ešte prudšie ako pelargónie. Ak počas našej zimy do skleníka silnejšie zasvieti slnko, okamžite zhodia listy. Urobia tak aj viackrát za sezónu. Je to pre rastliny v prírode životne dôležitá vlastnosť chrániaca sporú zásobu vody v tele. Sarkokaulóny žijú v prostredí, kde niekedy aj mnoho rokov nezaprší.

Kvety sarkokaulónov sú, na rozdiel od kvetov pelargónií, jednotlivé, symetrické, majú asi 2-3 cm v priemere a ich hodvábne okvetné lístky svojou štruktúrou pripomínajú náš vlčí mak. Nasadzujú väčšie množstvo pukov, ale kvety veľmi skoro po rozvinutí odkvitajú. Za slnečného počasia kvitnú iba jeden deň.

Sarkokaulóny určite zaujmú milovníkov bonsajovitých sukulentov aj v čase vegetačného kľudu, keď sú úplne bez listov, práve svojimi zvláštnymi korálovitými telami.

Text a Foto: Julius Matis
© Magazín BONSAJ A ČAJ - Čajovňa dobrých ľudí, Nitra
Článok je vybraný z magazínu Bonsaj a čaj č. 4