SUKUENTNÉ BONSAJE - I. časť

Bonsajom z Číny, Kórey, Vietnamu a Japonska trvala cesta do našich príbytkov oveľa dlhšie. Orientálnym filozofiám, pokojne plynúcim v čase, dopriala sluchu naša uponáhľaná civilizácia až teraz. Museli sme si najprv priotráviť lesy a pozabíjať stáročné stromy, aby sme mohli začať previnilo meditovať nad miniatúrami stromov, zasadených v keramických miskách, žijúcich a plodiacich v našej opatere!

Bonsaje – dedili sa v bohatých rodinách z generácie na generáciu a nikdy by sa nestali „ľudovou zábavou", keby sa brehov Čínskeho mora nedotkla noha Európana. Dnes sa tam stromy v miskách produkujú po tisícoch a stávajú sa na celom svete základom zbierok bonsajov ako jednej z tých ušľachtilejších záľub súčasného človeka.

Ani nevieme ako a stali sme sa svedkami stretnutia dvoch kultúr. Východnej, ktorá je sústredená do seba a nevšíma si mimo plynúci čas, a západnej, ktorá má dravú snahu čas predbehnúť. Na jednej strane bonsaje bezmocné bez láskavej ruky ošetrovateľa, a na druhej strane sukulenty, obdarené mechanizmami na prežitie dlhých období sucha, bez opatery. Sukulentné bonsaje svojím dramaticky pokrúteným tvarom a vráskavou kôrou pripomínajú staré stromy, hoci nemajú veľa rokov. Sú to bonsaje, ktoré vymodelovala sama príroda a ruka človeka tu musí zasahovať len minimálne.

Jednoducho si človek západnej civilizácie opäť našiel únikovú cestu – môže sa opájať krásou malých stromov, púšťať si myšlienky do diaľav, ktoré mu bonsaje na okne symbolizujú, a pritom zostať nezávislý, kedykoľvek odísť na služobnú cestu alebo dovolenku. Sukulentné bonsaje sú kedykoľvek pripravené znížiť svoje potreby na minimum, zaspať a zobudiť sa opäť v prítomnosti človeka, potešiť ho svojimi životnými prejavmi, kvetmi, plodmi...

Pestovanie sukulentov má u nás stáročnú tradíciu. Ale sukulenty v prírode určite zaujali ľudí Starého i Nového sveta už v praveku. Roľníci pri obrábaní pôdy museli natrafiť na jeden veľmi zvláštny jav, že z mnohých rastlín, ktoré odstraňovali pri zakladaní nových polí, prežívali a na medziach znovu zakoreňovali akési nevzhľadné a často aj pichľavé potvory. Boli to sukulenty, ktoré sú typické adaptáciou na sucho. Afrických roľníkov tak zaujali aloy a euforbie, amerických zase agávy a opuncie.

   Pristavme sa teraz na chviľku v Afrike. Južná Afrika je najpestrejším vzorkovníkom čeľadí sukulentných rastlín, medzi ktorými je mnoho takých, ktoré sa dajú u nás pestovať ako izbové bonsaje.

CRASSULA OVATA (syn. Crassula portulacea)
   Táto rastlina zdobila už okná našich prababičiek. Bola kedysi typickou rastlinou studených, v zime nevykurovaných izieb. Môžeme ju zimovať aj v dnešnom vykurovanom panelákovom byte, ale lepšie by sa cítila kdesi na chodbe pri teplote okolo 10°C.
Pri vyššej teplote neprestáva rásť ani v zime, keď sú pre ňu dni príliš krátke a tmavé, takže má tendenciu vyťahovať sa. Preto ju vždy na jar, keď sú už dni dlhšie a slnečné, ostriháme a tešíme sa z nových letných prírastkov. Je to africká rastlina a má rada veľa slnka. Pestujeme ju po celý rok priamo na okne. Počas teplých letných dní ju môžeme držať aj pod holým nebom, na balkóne alebo v záhrade. Množíme ju zakoreňovaním odrezaných vetvičiek. Tým, že ju zrezávame, ju aj tvarujeme ako bonsaj.

CRASSULA OVATA var. OBLIQUA
   Je ďalšou vhodnou rastlinou na pestovanie v keramickej miske ako bonsaj. Vekom narastie na pomerne veľký stromček, takže počítajme s tým, že výsledný bonsaj bude mať raz výšku asi 60 cm. Môžeme ho strihom upravovať aj na menší rozmer, ale obrali by sme sa o zážitok z pozorovania zaujímavo tvarovaného kmeňa na veľkých rastlinách, pokrytého odlupujúcimi sa žltkastými šupinami.
Crassula ovata var. obligua je len jednou z mnohých foriem stromčekovitých krasúl, ktoré sa navzájom líšia tvarom listov. Ich nároky na pestovanie sú však stále rovnaké. Vyžadujú veľa svetla, po celý rok, a v lete hodne vody, v zime zdržovať rast obmedzením zálievky, aby sa rastlina nevytiahla.

CRASSULA TETRAGONA
   Tiež patrí k obrovskej a premenlivej čeľadi Crassulaceae. Obýva suché až tropické oblasti od Kapskej provincie po Transvaal. Tvorí tam vztýčené, ale aj poliehavé kríky do výšky 1 m. Jej špicaté sukulentné listy tvoria na koncoch vetvičiek typické štyri hrany, čo dalo tejto krasuli meno tetragona - štvorhranná. Nové prírastky sú celé zelené, neskôr z vetvičiek opadávajú listy a pokrývajú sa hnedou odlupujúcou sa borkou. Je to výborná rastlina na tvarovanie strihom. Množíme ju zakoreňovaním vetvičiek, ktoré odstrihávame pri tvarovaní korunky.
Na slnečnom stanovišti pri občasnej, ale výdatnej zálievke rastie veľmi rýchlo celé leto. V lete ju môžeme pestovať aj pod holým nebom. Na zimu ju postavíme na okenný parapet. Počas tmavých zimných týždňov obmedzíme zálievku na minimum, pretože rastlinka by sa nám pri nedostatku svetla mohla vytiahnuť.
Ak sa to aj stane, nič to, na jar ju ostriháme a dáme opäť na plné svetlo. Musíme ju však opakovane vystrihávať, aby sme jej korunku udržali v peknom stave.

PORTUACARIA AFRA
   V oblastiach tiahnucich sa od južnej Afriky až po Mozambik je to bežný krík alebo malý strom. Tvorí zhrubnuté centrálne kmene s vodorovne rozkonárenými vetvičkami, ktoré sú nahusto obsypané malými sviežozelenými listami. Nazývajú ho „krmivo pre slony", pretože počas dlhých období sucha býva často obžieraný slonmi a inými bylinožravcami. Portrulacaria afra je v Európe známa už od 18. storočia a existuje písomný záznam o tom, že vo Viedni už počas francúzskej revolúcie zakvitla jedna rastlina nežnými ružovými kvietkami, podobnými orgovánu. Dobre sa rozmnožuje rezkovaním. Vegetuje počas celého roka a v lete ju môžeme držať vonku.



Na plnom slnku sa konáriky sfarbujú do tmavohneda a tvoria pekný kontrast so svetlozelenými listami. V zime musíme portulakáriu chrániť pred zmrznutím. V skleníku rastie aj pri 15°C.
Pri prezimovaní v byte jej koreňový bal vlhčíme len práve toľko, aby úplne nepreschol. Tiež sa snažíme poskytnúť jej čo najviac svetla, inak sa vytiahne. Na jar však rastlinky môžeme tvarovať strihom ihneď, ako začnú rásť. Portulacaria afra sa vyskytuje aj v panašovanej, žltozelenej forme, ktorá je však viac poliehavá, a preto ak chceme mať stromček, musíme ju navrúbľovať na zelenú formu.

 




Text:
Julius Matis

Foto:
Juius Matis a Vladimír Ondejčík, jr.

SUKUENTNÉ BONSAJE – I. časť
článok z magazínu - Bonsaj a čaj č. 1/2004