OMIYA - LEGENDÁRNE MESTO BONSAJOV

OMIYA - LEGENDÁRNE MESTO BONSAJOV

Jemné siločiary
umenia a tradície
v chvejivom vlnení
utkali pavučinu
pozornosti,
ktorej vlákna
sa stretajú práve tu,
na mieste,
ktorého legenda
je staršia
ako ono samo...

Cesta na sever

Zimy sme si užili v Japonsku naozaj dosť. Studený januárový vietor vanúci od Tichého oceánu si našiel cestu i pod najmenšie záhyby nášho športového oblečenia, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani dobyvatelia nepálskych osemtisícoviek. Napriek tomu sme drkocúc zubami v skorom ráne pozorovali vysmiate japonské dievčence v tenkých školských uniformách a podkolienkach, ako sa svorne zabávajú na peróne. Zachránili nás len príjemne vykúrené sedadlá vlaku smerujúceho z japonskej metropoly Tokya na sever, do mesta Omiya. Keď vlak vchádzal medzi prvé domy, zrakom sme preosievali všetky tie fádne hranaté japonské stavby, aké tradične lemujú železničnú trať a snažili sme sa zazrieť prvé bonsaje. Ale márne. Nie, priamo v polmiliónovej Omiyi by ste klasické bonsajové záhrady márne hľadali. Tu dominoval obchod, železnice a v okolí pestovanie ryže, pšenice a výroba hodvábu. Bolo treba presadnúť do menšieho vláčika a odviezť sa kúsok vedľa, do Omiya–koen, ktorá mala celkom inú atmosféru.

Genius loci

Pokojná Omiya-koen svojím vyrovnaným a silným žiarením si nás získala na prvý pohľad. Toto prívetivé miesto však nie je centrom bonsajistiky až tak dávno. Mnohí japonskí bonsajoví majstri ešte počiatkom 20. storočia sídlili prevažne priamo v Tokyu, vo štvrti Hongo. Až neľútostné zemetrasenie v oblasti Kanto, ktoré otriaslo veľkomestom v roku 1923 a temer celkom ho zrovnalo so zemou, dalo popud k tomu, aby pre svoje vzácne zbierky hľadali vhodnejšie miesto. Šíre polia okolo neďalekej Omiye ich prilákali úrodnou pôdou, kvalitnou vodou a čerstvým vzduchom. Tak to aspoň tvrdia dnes ich potomkovia. Ale možno starí majstri pocítili nezvyčajnú silu tohto miesta. Alebo ju práve svojím úsilím a láskou k stáročným bonsajom vytvorili. A tak v roku 1925 na ostrove Honšú, v prefektúre Saitama, vyrástlo doslova zo zeme toto malé bonsajové mestečko, v ktorom sme sa i my mohli v chlade zimného dňa prechádzať pomedzi nízke malebné domčeky, okolo ktorých na jednoduchých drevených policiach stáli stáročné bonsaje spolu s oveľa mladšími, ale na nerozoznanie dokonalými stromami vytvarovanými podľa prísnych pravidiel klasickej japonskej školy. Vstúpili sme do legendárnych záhrad v srdci svetovej bonsajistiky.

Seiko-en

Hneď vedľa „Záhrady štyroch ročných období" s podmanivým čajovým pavilónom, v ktorom sa dá vychutnať napenený krikľavo zelený čaj Mača podávaný pri tradičnom japonskom čajovom obrade, sa nachádza jedna z najzaujímavejších bonsajových záhrad Seiko-en. Spravuje ju Tomio Yamada, samotný prezident Japan Bonsai Artist´s Association. Jeho rodina sa už štyri generácie stará o vzácnu zbierku starých bonsajov. Tomio Yamada je uznávaný muž, ktorý má veľa zásluh na rozvoji a popularizácii dnešnej bonsajistiky. Patrí k hlavným organizátorom prestížnej výstavy Kokufu-ten a spolu s niekoľkými ďalšími majstrami vyberá na ňu tie najlepšie bonsaje z celého Japonska a potom ich hodnotí svojim prísnym okom. I tento rok sám dôstojne stál po otvorení výstavy Kokufu-ten priamo oproti vchodu a s úctivým úklonom osobne vítal najvzácnejších hostí. Vo svojej záhrade pôsobil oveľa uvoľnenejšie a ochotne nám doprial dosýta sa pokochať krásou bambusov, ktoré sú jeho špecialitou, ale aj prvých kvetov japonských čerešní.

Maisen-en

Stačilo prejsť po cestičke kúsok za roh a ocitli sme sa pred záhradou ďalšieho velikána svetovej bonsajistiky, ktorého sme mohli vidieť prednedávnom i na svetovom kongrese v Mníchove. Saburo Kato má zvláštny pôvab múdrych starcov z klasických japonských malieb usmievajúcich sa na svet z výšky a bezprostrednosti svojho poznania. Patrí k ľuďom, ktorých si nemôžete pomýliť, na ktorých sa nezabúda. K ľuďom, ku ktorým jednoducho musíte byť láskaví, pretože už nič nepredstierajú, nič nežiadajú a napriek tomu vyžarujú zo seba nevýslovnú silu, istotu a lásku. Už keď sme nakúkali cez bránku do záhrady, museli sme sa usmievať s príjemným očakávaním. Pri vchode bolo naaranžovaných niekoľko krásnych jarných bonsajov. Kamenný chodníček nás viedol ďalej, pomedzi desiatky vzácnych stromov, ale my sme pohľadom hľadali slávneho majstra. Zazreli sme ho, ako prebehol s paličkou v ruke popri dome a zmizol vo dverách, aby svojich hostí pohostil čajom. Voňavú kanvičku zeleného čaju spolu s niekoľkými sladkosťami nám priniesla jeho stále pôvabná a veľmi úslužná manželka, aby nás zohriali v príjemnej miestnosti s nábytkom z bizardných samorastov. Čajové pohostenie bolo samozrejmosťou v každej japonskej záhrade a v chlade dňa nám vždy veľmi dobre padlo.

Toju-en a Fujo-en

Ďalšie dve záhrady, ktoré sme navštívili patria tiež k tým najkrajším, no vo svete nie sú tak chronicky známe ako Maisen-en Sabura Kata. Toju-en spravuje majster Hamano. Jeho bonsaje nepatria síce k svetovým unikátom, majú však osobitý rukopis, sú veľmi zaujímavé a elegantné. Ako sme sa s fotoaparátom v ruke prechádzali pomedzi ne, všimli sme si dvoch staručkých Japoncov vychádzať z učebne, ktorá bola tiež súčasťou záhrady. Napriek, alebo skôr vďaka svojmu pokročilému veku, patrili k žiakom, ktorí si pod vedením majstra dopriali to, na čo zrejme nemali čas, kým museli živiť rodinu. A tak teraz, na dôchodku, navštevovali bonsajové kurzy a učili sa tvarovať a pestovať bonsaje. Táto črta je pre japonskú bonsajistiku typická. Vo viacerých záhradách je možné zaplatiť si kurz, či kúpiť si menší bonsaj. Ale pravdou je, že tejto záľube holdujú prevažne len starí ľudia a mladí, tak ako oni pred rokmi, majú najmä ekonomické snahy a ciele.

Celkom podvečer, keď už súmrak sadal na malebné bonsajové mestečko sme vstúpili do záhrady Fujo-en majstra Takeyamu. Záhrada s mnohými krásnymi listnatými drevinami sa nachádzala neďaleko železničnej stanice a bola to vlastne naša rozlúčka s Omiyou.

Patria bonsaje minulosti?

Pre milovníkov bonsajov je Omiya-koen romantickou víziou. Pre návštevníkov príjemným miestom s nezvyčajnou atmosférou. Pre samotných pestovateľov bonsajov neľahkým úsilím o zachovanie kultúrneho, ale aj hmotného dedičstva. Bonsajové mestečko vybudovali uprostred polí ľudia, ktorých rodiny postihlo hrozivé zemetrasenie. Hneď nato, prišla vojna a len málokto si mohol kúpiť bonsaje. A snáď to znie príliš komerčne, ale práve z toho mohli a môžu majstri zvučných mien žiť a udržovať staré zbierky. Ani posledné desaťročia bonsajistike v Japonsku nepriali. Mnoho bonsajových záhrad sa rozpredalo a navždy zmizli z mapy sveta. I dnes tento trend trvá. Starí majstri nemajú nasledovníkov, pretože mladí už nie sú ochotní podstúpiť zdĺhavé a ťažké podmienky výcviku a učenia podľa zvykov tradičnej japonskej školy, v ktorej sa nikto za pár rokov majstrom nestane. A tak dnes už v Omiya-koen nájdete len malý zlomok zo svetového bonsajového dedičstva, ktoré tam ešte pred dvadsiatimi rokmi bolo. A tak sme mali pocit, že ťažisko svetovej bonsajistiky sa presúva mimo japonských ostrovov, možno do Európy, kde je umenie slávnych majstrov populárnejšie ako doma.

Text a foto: Alena a Vladimír Ondejčíkoví
Bonsai centrum Nitra
a Nitrianska bonsajová škola