O DUŠI JAVOROV

VO VTÁČÍCH HNIEZDACH

Minulú jar sme dlho pozorovali malých spevavcov hniezdiacich v korunách vysokých stromov pred naším domom, ako nalietavali na krehké japonské javory (Acer palmatum "Dissectum Atropurpureum") a jemné lístočky, pripomínajúce tenké strapaté pierka, trhali zobáčikmi a odnášali si ich do hniezd. I dlhonohé bociany vraj vyhľadávajú v čase hniezdenia javory a kúskami dreva a aj celými javorovými halúzkami si vystieľajú hniezda. Traduje sa, že takto odpudzujú netopiere, ktoré vraj môžu spôsobiť neplodnosť bocianích vajec.

STROM ANJELSKÝCH HLAVIČIEK

V konzervatívnom Anglicku sa zachoval zaujímavý zvyk. Rodičia vykladali malé deti na konáre javorov a chvíľku ich tam podržali, aby sa dožili vysokého veku. Dokonca aj chladní Germáni verili, že javory majú svoju vlastnú dušu. A aby ju rozospievali, vyrezávali zo zvonivo rezonujúceho javorového dreva hudobné nástroje, napríklad husle a harfy. Veľmi obľúbený bol aj nábytok z javorového dreva, pretože vyžaroval teplo. Starí majstri vytínali javory najmä v zime a kmene postavili "na hlavu", aby drevo zostávalo nežne biele a lesklé. Tvrdili, že čo je na strome hore, musí byť na doske dole.

Vo Welse sa z dreva javorov vyrezávali bohato zdobené "lyžice lásky", ktorými zvykli jesť mladomanželia. A tak javorové drevo, belostné ako krídla anjelov, rozohrievalo svojím teplom mnohé príbytky. Malé deti sa na jeseň hrávali pod javormi, zbierali farebné listy a tešili sa z vírivého vzdušného tanca padajúcich oválnych semienok s dvomi krídelkami, vďaka ktorým javor dostal nežné pomenovanie "strom anjelských hlavičiek".

Javory uctievali aj Kelti a podľa starého keltského kalendára dni javora pripadali na 11.-20. apríla. A povahu podobnú vlastnostiam týchto ušľachtilých stromov vraj majú ľudia narodení 19. januára -1.februára.

JAVORY MEDZI INDIÁNMI

Na novom kontinente sa medzi severoamerickými Indiánmi veľkej obľube tešil predovšetkým javor cukrodarný (Acer saccharum), ktorého list zdobí aj kanadskú zástavu. Hustá miazga tohto krásneho stromu je neobyčajne sladká a javorový sirup chutil nielen indiánskym deťom, ale dodnes sa ním často sladia palacinky a je vhodný dokonca aj pre diabetikov.

Indiánsky kmeň Algonkinov považoval tento strom za posvätný a rozprával o ňom zaujímavú legendu poukazujúcu aj na to, ako je dôležité dostatočne zamestnať ženy, aby sa počas dňa nenudili. Indiánska bohyňa Nokomis, ktorú Indiáni milovali, pretože ich zasvätila do mnohých tajomstiev prírody, sa raz prechádzala po lese a náhodou zarezala do kôry statného javora. Z rany začal vytekať hustý sladký javorový sirup príjemnej chuti. Dala ho ochutnať aj svojmu vnukovi Manabušovi. I on bol javorovým sirupom nadšený, oblizoval si všetky prsty, ale hneď aj prezieravo usúdil, že keby indiánske ženy hotový sirup vytekajúci zo zárezu v kôre javora len tak zberali, nebolo by to pre ne dostatočne pracné a rýchlo by sa začali nudiť. Preto sa vzniesol do výšky, na vrcholky stromov vychrstol vedro vody, aby sa miazga javorov zriedila a ženy ju museli pekne dlho variť, aby opäť zhustla na chutný a sladučký javorový sirup. Aj kmeň Čilulov, žijúci na severe Kalifornie, mal rád javory. Ale jeho ženy boli vďaka týmto stromom zvodne zaodeté. Ženy totiž kôru javorov lúpali a vyklepávali podobne ako Egypťania papyrus, až kým nezmäkla a nedali sa z nej vyrobiť svojrázne indiánske šaty.

JAVORY A RÍMSKE VÍNO

Zopár zaujímavostí o javoroch nájdeme aj v Mathioliho herbári, hoci je zrejmé, že za pravý javor slávny Mathioli považoval vlastne platan. Podľa neho sa javory kedysi vozili cez Jónske more do Ríma, kde sa tešili veľkej obľube. Rimanov fascinovali najmä svojím chladivým tieňom, za ktorý im boli takí vďační, že ich korene zalievali dobrým vínom, aby svoje obľúbené stromy občerstvili. Rimania tvrdili, že javory víno milujú, aj keď často rastú pri obyčajných riekach a potokoch.

JAVORY LIEČILI TELO...

Napriek teplu, ktoré zreteľne sála z vysušeného javorového dreva, v liečiteľstve sa javoru pripisoval chladný a vlhký charakter. Rimania javory vínom nielen polievali, ale ich drevo a korene do vína aj nakladali, aby si pomohli aj oni sami. Napríklad Serenus Sammonicius radil použiť odvar z koreňov javora vo víne na pichanie v boku a Plínius odporúčal korene javorov pomlieť na prášok a liečiť ním boľavú pečeň.

Najstaršie záznamy o liečivej sile javorov sú zachytené na viac ako 4000 rokov starých egyptských papyrusoch. Egyptskí lekári, podobne ako Indiáni v Severnej Amerike a nadaná Hildegarda v Európe používali kôru, drevo a lístie javorov ako ochladzovacie prostriedky proti horúčke, hojili nimi vredy a opuchliny, liečili zapálené mandle a zdurené lymfatické uzliny. Čaj z javorovej kôry sa pil proti hlístam a ohriate javorové listy Hildegarda von Binden prikladala pacientom postihnutým dnou. Aj keď nie je zrejmé, o ktoré konkrétne druhy javorov šlo, svoju liečivú podstatu mali zrejme veľmi podobnú.

I naši predkovia mali radi javory a pod ich košatými korunami oddychovali nielen unavení pocestní, ale javory slúžili i v ľudovom liečiteľstve. Bol to predovšetkým veľmi rozšírený javor horský (Acer pseudoplatanus), ktorý pomáhal na opuchy, horúčky, zápaly očí, unavené nohy a uštipnutia hmyzom. Mladé javorové výhonky sa pridávali aj do jarných zeleninových šalátov.

... A LIEČIA AJ DUŠU ČLOVEKA

Najprístupnejší tichému šumeniu krásnych javorových listov boli zrejme Japonci. Ich duša tak vnímavá k jemným záchvevom bytia súznela s dušou týchto krehkých stromov, o ktorej hovorili už staré germánske kmene, mentalitou tak vzdialené svojráznym Japoncom. Japonci obdivovali nielen vysoké stromy v prírode, ale pri svojich príbytkoch podľa vzoru cisárskych záhrad si vytvárali jednoduché zákutia, ktoré sa menili v jednotlivých denných a nočných dobách a zároveň aj v plynutí ročných období, a viedli tichých pozorovateľov k meditácii o premenlivosti a pominuteľnosti bytia.

Do záhrad, ktoré boli často priam filozofickou výpoveďou, sadili borovice ako symbol dlhého života, sakury, krásne tým, že i z rozpukaného a vráskavého dreva každú jar vykvitli belostné lupienky kvietkov, bambusy, štíhle a pružné, rastúce priamo k nebu, a predovšetkým javory, stromy štyroch ročných období.

MONO NO AWARE

V japonskom umení sa odráža zvláštny filozofický pocit a postoj k životu. Šlo o zachytenie prítomného okamihu a zároveň i precítenie chuti melancholického smútku z pominuteľnosti vecí tohto sveta. Japonskí myslitelia, čajoví majstri, maliari, ale aj jednoduchí ľudia sa často snažili zachytiť napríklad pocit z padajúceho javorového listu.

Javory svojou večnou premenlivosťou, fascinujúco tichým jesenným smútkom a zimnou prázdnotou boli ich večnou inšpiráciou. Na jeseň sa v Japonsku konali, a ešte aj dnes sa konajú slávnosti javorov, kedy ľudia putujú za krásou ich červených listov podobne, ako keď na jar pri radostných slávnostiach Hanami oslavujú krásu rozkvitajúcich sakúr.

KOLOBEH KRÁSY

Javory sa nazývajú i stromami štyroch ročných období, pretože majú v každom čase svoju špecifickú krásu. Na jar vyrašia jemné púčiky na krehkých vetvičkách javorov. Mladé lístky vynikajú absolútnou sviežosťou, jemnou zeleňou u zelenolistých foriem a veľkým spektrom krikľavých odtieňov červenej, oranžovej, ružovej a fialovej u farebných foriem javorov. Veľmi zaujímavo pôsobia i kultivary s viacfarebnými, ostro vykrajovanými listami. Pestrosť javorov je obdivuhodná. Vo svete existuje viac ako 200 druhov javorov a tisíce vyšľachtených kultivarov, medzi ktorými dominuje predovšetkým jedinečný a mnohotvárny javor dlaňovitolistý (Acer palmatum).

HRA FARIEB

Začiatkom leta koruna javorov väčšinou zhustne natoľko, že si jednotlivé lístky začnú navzájom tieniť a elegantné, no málo účinné žlté a červené farbivá pri zníženej hladine svetla už nestačia fotosyntézou pokrývať po- trebu organických látok stromu, a preto prichádza na rad vekmi osvedčený obranný mechanizmus. Vytvorí sa zelené farbivo chlorofyl, ktoré prekryje žlté a červené xantofyly, karotény a antokyany v listoch, fotosyntéza aj pri zníženom osvetlení zosilnie a tok živín je zachovaný.

Ak si chcete uchovať farebné listy javorov čo najdlhšie, je potrebné pestovať ich na výslní, nie však na pálivom slnku. Ak lístie javorov ozelenie, ani zlepšený svetelný režim už nepomôže a listy zostanú zelené až do jesene. Len nové prírastky opäť hýria farbami.

POETICKÁ JESEŇ

Jeseň patrí k najkrajším ročným obdobiam pestovateľov javorov, pretože podľa zákonov prírody sa chlorofyl rozpadá a odkrývajú sa tak opäť červené a žlté rastlinné farbivá v listoch v nekonečnej farebnej variabilite. Okrem výnimočnej farebnosti majú v sebe jesenné javory čosi zvláštne. Vyvolávajú v človeku jemne nostalgický pocit tepla a hlbokého pokoja.

KVAPKY ROSY NA LISTOCH

Jesennému lístiu veľmi prospieva vlhký vzduch, preto ak sa chceme tešiť zo sýtych farieb, javory rosíme na listy a už v lete chránime pred prudkým svetlom a suchým vzduchom, aby okraje listov neosychali a listy predčasne neopadávali. Na jeseň vyzrieva i drevo javorov a tieto krásne stromy sa pomaly pripravujú na obdobie pokoja.

TICHÉ SNENIE JAVOROV

I zima je obdobím, ktoré majú záhradníci i pestovatelia bonsajov radi. Stromy sú tiché, akoby hlboko skoncentrované do svojho vnútra, a javory, aj keď nemajú svoje nádherné listy pôsobia veľmi dôstojne. Najmä u pekne tvarovaných bonsajov je možné obdivovať nádhernú štruktúru koruny a zemité odtiene kôry stromov.

Na jednej z našich ciest sme navštívili Japonsko začiatkom februára, keď v Tokyu a v Kyóte sa teploty pohybovali len tesne nad bodom mrazu a javory v klasických záhradách ešte tíško spali. Len hutné púčiky nám dávali tušiť, že jar je už blízko. A to bolo na nich nádherné. Pestovať javory ako bonsaje je jedinečný zážitok, a preto sa k týmto úžasným stromom budeme ešte často vracať na stránkach nášho magazínu.

 © Magazín BONSAJ A ČAJ

Text a foto:
RNDr. Alena Ondejčíková, RNDr. Vladimír Ondejčík, Bonsai Slovakia - Čajovňa dobrých ľudí, Nitra
Článok je vybraný z magazínu Bonsaj a čaj č. 4