KOLÍSKA ZENU, PÁR KAMEŇOV V PIESKU

STAROBYLÉ KYOTO
Bol to naozaj skvelý nápad predĺžiť si pobyt v Japonsku o niekoľko dní a navštíviť i starobylé Kyoto. V skorom ráne sme prefrčali superexpresom šinkanzenom Hikari rýchlosťou vyše 200 km/h popod posvätnú horu Fudži, zahalenú v mrakoch, a betónové, trochu pochmúrne Tokyo sme zamenili za slnečné Kyoto, z ktorého na nás dýchala nostalgia starého Japonska snáď z každého kúta. Všade bolo cítiť, že sa práve tu po storočia koncentrovali umelci, zruční remeselníci, filozofi a estéti, aby dali rozlet tvorivosti svojho ducha, uspokojili potreby cisárskeho dvora a zveľadili svoje majetky.

Hoci Kyoto postihlo niekoľko veľkých požiarov i zemetrasení, nikdy nebolo tak katastrofálne a úplne zničené ako nešťastné Tokyo, ktoré bolo zrovnané so zemou dva razy. Počas ničivého zemetrasenia zúriaceho v oblasti Kanto v roku 1923 a potom ešte raz počas druhej svetovej vojny. Japonskí architekti nevyužili možnosť postaviť ho v plnej kráse od základov nanovo a tak si na desaťmiliónové Tokyo treba najprv zvyknúť. O to viac umeleckých skvostov zdobí pokojné Kyoto.

KLÁŠTOR MANDARÍNSKYCH KAČIEK
Pomaly sa schyľovalo k večeru, keď sme vstúpili veľkou vstupnou bránou do areálu kláštora opátstva Rjóandži. Chodníček nás viedol k veľkému jazeru Kjojoči, ktoré tu bolo vybudované zásluhou rodiny Tokudajdži pre potechu šľachty ešte v 12. storočí. Na vodnej hladine vždy plávalo veľa mandarínskych kačiek, hniezdiacich na brehoch jazera, a tak i kláštor, ktorý sa tu pôvodne nachádzal, bol známy ako Ošidori ike – kláštor mandarínskych kačíc. Kačky boli pre mladých zamilovaných Japoncov symbolom vernosti a lásky, pretože je pre ne typické, že majú po celý život jediného partnera a keď ho stratia, zostávajú už navždy samy.

Teraz však bola hladina jazera tichá, a tak sme kráčali ďalej pomedzi staré stromy okolo skrytých čajových záhrad a pavilónikov k hodžó, hlavnej budove kláštora, nazývanej Kuri. Už z diaľky bolo cítiť v priestore čudné chvenie, zväčšujúce naše očakávania i radosť, že sme sa ocitli na tomto obdivuhodnom mieste, ktoré je od roku 1994 zaradené medzi svetové poklady chránené medzinárodnou organizáciou Unesco.

BOSÍ UPROSTRED KLÁŠTORA
Pôvodná podoba kláštora Rjóandži bola vybudovaná na starých ruinách vďaka vojenskému veliteľovi Hosokawovi Katsumotovi, ktorý tu žil v dobe Muromači (1336 – 1573) a po svojej smrti na bojovom poli zanechal rozsiahly majetok kláštoru. Avšak vďaka vojnám, ktoré ešte neskončili, ocitlo sa Kyoto v plameňoch, pôvodné budovy zhoreli do tla a museli byť úplne obnovené. V rokoch prestavby (1488 – 1499) vznikla i slávna suchá kamenná záhrada. Je súčasťou hlavnej budovy kláštora, najväčšej zo všetkých, ku ktorej sa stúpa dohora kamennými schodmi.

Vošli sme do jej dreveného prítmia, vyzuli si topánky a napriek tomu, že teplota bola len pár stupňov nad nulou, bosí sme vstúpili na drevenú spievajúcu podlahu, prezrádzajúcu príchod hostí. Hlavná budova kláštora má 6 miestností vyložených tatami, ktoré ústia na drevenú verandu alebo skôr chodbu spájajúcu miestnosti zvonku koldokola, po ktorej sa môžu bosí návštevníci prechádzať a vstrebávať do svojich duší odkaz starých zenových majstrov.

TAJOMSTVO ZÁHRADY
Akoby mimochodom sme vyšli na túto drevenú terasu a dívali sme sa na zopár kameňov v bielom piesku. Boli jednoduché, nevtieravé, inšpirujúce a ležali tu rovnako, ako pred vyše 500 rokmi, keď ich sem umiestnili zenoví mnísi, aby tak vyjadrili podstatu svojej viery a filozofie. Bolo tu s nami ešte niekoľko japonských turistov, ktorí sa posúvali z jedného konca terasy na druhý a zasa naspäť, aby odhalili tajomstvo tejto kamennej záhrady. Áno, malá, jednoduchá suchá záhrada z kameňov a piesku má svoje tajomstvo. Je v nej rozmiestnených 15 kameňov rôznej veľkosti do skupiniek tak, že z každého uhla je možné ich vidieť iba 14. Jeden kameň sa skrýva a iný sa zároveň vynára.

Malý zenový kóan, hádanka starých tvorcov záhrady. Vlastne dodnes nevieme, kto je autorom tohto svojského umeleckého skvostu záhradnej architektúry, ktorý ovplyvnil tvorbu japonských záhrad po storočia. Traduje sa i vyvracia zároveň, že záhradu navrhol majster Soami, ktorý vytvoril i slávnu záhradu Daisen-in. Iné hlasy hovoria, že je dielom viacerých autorov. A zodpovedá skromnému duchu zenu, že tvorcovia záhrady nezanechali o sebe žiadne písomné svedectvo. Slová by sa totiž mohli stať dogmou. Tak zostal len vietor medzi kameňmi ...

PLÁVAJÚCE TIGRE
Tíško sme v tej všadeprítomnej zime obdivovali staršieho Japonca v teplej čiapke, sediaceho na drevenom schodíku, ktorý svoj pokojný dlhý pohľad upieral na kamene. I nás magicky priťahovali a fascinovali, no meditácia naboso v chladnej japonskej zime nás vracala späť do prítomnosti. Napriek tomu nebolo možné nepocítiť tú presvedčivosť jednoduchosti, veľavravnosť ticha a príbeh, ktorý vytvorili obyčajné neopracované kamene pred starým fľakatým múrom z hliny a oleja, nad ktorým sa týčili holé konáre starých stromov, dotvárajúce túto jednoduchú scenériu podľa nálady ročnej doby.

Teraz to bol tichý koniec zimy, no čoskoro stromy rozkvitnú, potom sa pokryjú sviežim lístím a na
jeseň sa vyfarbia do teplých farieb zapadajúceho slnka. Iba kamene zostanú nemenné, obkolesené len tenkým prúžkom machu a vlnkami z bieleho piesku. Traduje sa, že zobrazujú tigriu rodinu plávajúcu prúdom rieky alebo možno ostrovy omývané vlnkami šíreho oceánu.



KRÁSA V DUŠI
Takéto suché záhrady sa v Japonsku nazývajú Karesansui. Oproti záhradám typu Tsukijama, zobrazujúcim krajinu s horami, stromami, kvetmi, potôčikmi a mostíkmi, sú suché záhrady viac abstraktné. Iba naznačujú krásu, ktorá vzniká v duši dívajúceho sa ako vlastný a jedinečný vnem. Suché kamenné záhrady úzko súvisia s filozofiou zenbudhizmu a často sa vytvárali a používali na meditácie a cestu k osvieteniu. Hovorí sa, že ten, kto v záhrade Rjóandži dosiahne poznanie, uvidí všetkých 15 kameňov. Žiaden už pred ním nezostane skrytý.

POKOJ V KAMENI
Tretím typom klasických japonských záhrad sú čajové záhradyČaniwa, v ktorých sa budovali malé čajové pavilóniky slúžiace na čajový obrad a svojou štruktúrou a výpoveďou slúžili na vyjadrenie Čadó, Cesty čaju. Pre čajové záhrady bol typický vodný kameň, ktorý ležal pred každou čajovňou a umožňoval návštevníkom fyzickú i duchovnú očistu. Človek si pred vstupom do čajovne opláchol ruky a vymyl ústa, aby si očistil i svoje myšlienky.

Takýto vodný kameň alebo skôr malú nádobu vysekanú z kameňa sme videli i pred starou a veľmi slávnou čajovňou, ktorá sa nachádzala na severnej strane hlavnej budovy kláštora Rjóandži. Kameň mal symbolický tvar starej čínskej mince, ktorá zobrazuje celý vesmír, a sú na ňom vykresané štyri znaky. Prekladajú sa ako „Učím sa iba byť pokojným", alebo „Poznám len pokoj", alebo „Poznanie, ktoré je dané, je pokojom".

Toto vyjadrenie je dôležité pre filozofiu zenu, ktorá učí, že vedomosti a skúsenosti, ktoré človek získava, nie sú potrebné pre praktické využitie v každodennom živote, ale pre vlastný vnútorný pokoj.

SILA V JEDNODUCHOSTI
A tak sme opustili malú striedmu zenovú záhradu, ktorá práve svojou koncepciou vrcholnej jednoduchosti patrí k absolútne najdôležitejším dielam japonskej kultúry a nechali sme sa viesť chodníčkom späť do rušného a farbistého sveta večerného Kyota.



© Magazín BONSAJ A ČAJ
RNDr. Alena Ondejčíková, RNDr. Vladimír Ondejčík - Čajovňa dobrých ľudí, Nitra
Článok je vybraný z magazínu Bonsaj a čaj č. 2