INTERVIEW - MÁME RADI POMINUTEĽNOSŤ

MEDZI ŠTYRMI OČAMI

„Pripravte sa na to, že tu budete dlho." Týmito slovami ma odprevádzal p. Ondejčík po našom prvom stretnutí. Vtedy som netušil, že to myslel vážne. Strávil som s nimi takmer päť hodín, najprv v Čajovni dobrých ľudí a neskôr na terase ich rodinného domu. Pri svojom rozprávaní opätovne prežívali putovania barmskou džungľou a himalájskymi chodníčkami a ja som mal pocit, že cestujem s nimi. V to popoludnie čas na chvíľu prestal existovať, ochutnal som čaje, o existencii ktorých som nemal ani potuchy a spoznal dvoch ľudí plne oddaných svojej životnej vášni.

BIOBOX

Manželia Ondejčíkovci v roku 1988 položili základy Bonsai centra Nitra a Čajovne dobrých ľudí. Zo svojich ciest prinášajú mnoho študijného materiálu, ktorý je podkladom pre ich prednášky a vystúpenia. Medzi ich najvýraznejšie projekty patrí medzinárodná výstava bonsajov, suiseki a čaju Bonsai Slovakia každoročne organizovaná od roku 1997 v Nitre. Obľúbené sú i Nitrianske čajové dni, Nitrianske bonsajové dni a Nitrianska bonsajová škola...

RNDr. Alenka Ondejčíková
Vyštudovala biológiu so špecializáciou na fyziológiu človeka na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia pracovala vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre v laboratóriu mikromanipulácií. Neskôr svoju pozornosť a výskumnícke sklony upriamila na štúdium účinkov pôsobenia čaju na zdravie človeka. Zaoberá sa tiež bonsajistikou a odkazom východných kultúr.

RNDr. Vladimír Ondejčík
Vyštudoval matematiku a chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako profesor matematiky na gymnáziu v Nitre. Spolu s manželkou vedie Bonsai centrum Nitra, Čajovňu dobrých ľudí a pracoval aj ako prezident Slovenskej bonsajovej asociácie.
Majú dve deti, dcéru Barboru a syna Vladimíra.

BONSAJ

Je bonsaj iba zmenšenou verziou veľkého stromu?

Vladimír: Nie je to iba o veľkosti a zmenšenej podobe niečoho, čo je v prírode veľké. Bonsaje sú malé iba kvôli tomu, že rastú v obmedzenom priestore tvorenom miskou. Keby sme vzali bonsaj a vysadili ho do voľnej pôdy, prekorení a narastie z neho normálny veľký strom. Platí prírodný zákon, že môže mať iba takú veľkú korunu, koľko vody je schopný prijať koreňmi. Sú to stromy s vysokou energiou. Malý stromček má rovnakú energiu, ako tie veľké, ktoré niektorí chodia objímať do lesa.

Alenka: Úplne na začiatku, keď som sa stretla s prvou knižkou o bonsajoch, som si myslela, že pestovanie bonsajov je trápenie stromov. Ako biológovi mi pripadalo, že im pestovatelia nedoprajú to, čo by potrebovali k zdravému rastu. Ľudia si doteraz myslia, že bonsaj sa nemá hnojiť a dostatočne polievať, len aby nerástol, no opak je pravdou. Správne pestovaný bonsaj žije v blahobyte. Má plnú starostlivosť, pozornosť, bohatú výživu a je vlastne človekom hýčkaný. Bonsaje by sa mali kúpať v dostatku svetla, bohatým hnojením dostávať veľa živín do vzdušného substrátu, mať veľa vody a najmä lásky. Pre mňa ako fyziologičku to má ešte ďalší rozmer – pri tvarovaní bonsaja nejde iba o estetiku, ale správnym vytvarovaním koruny pomocou nožníc a drôtov sa zlepší fyziológia, fotosyntéza a celková kondícia stromu. Ak sa konáriky správne vytvarujú, dostane sa k listom viac svetla, pretože si navzájom netienia a bonsaj sa nemusí sa biť o svetlo. V lese v skupine stromov by o dostatok svetla musel vytrvalo bojovať.

Vladimír: Na výstave Bonsai Slovakia ukazujeme rôzne prístupy rôznych majstrov, no pracuje sa tam s už veľkými rastlinami. Z veľkej rastliny vieme ľahšie dosiahnuť výborný výsledok, čo ale platí iba vtedy, ak to už viete. No ak sa ešte len bonsajistike učíte, je vhodnejšia menšia rastlina.

Alenka: Zaujímavosťou je, že bonsajistika bola obľúbená medzi samurajmi, bojovníkmi, ktorí boli vlastne drsnými bytosťami. Bola súčasťou ich výcviku, kedy sa museli starať o nejakú zdanlivo bezvýznamnú bytosť – stromček, ktorý bol na nich plne závislý. Cvičili tým svoju myseľ, získavali vnútorný pokoj a rozvahu, pretože rozhnevaný a nestály samuraj by dlho neprežil. Tým, že je bonsaj v kontakte s človekom, buduje sa tam vzájomný vzťah, kedy človek mení strom a zároveň strom mení človeka.

ČAJ

Pestujú čaj v odľahlých ázijských osadách s tým, že ho predajú niekomu ako ste vy?

Vladimír: V Ázii pestovatelia čaju žijúci v odľahlých horských dedinkách nečakajú na príchod obchodníkov z ďalekej Európy. Čaj je ich obživou a pestujú ho v prvom rade pre seba. Využívajú to, že je zdravý, potrebujú čaj pre každodenný život a aj ako liečivo. Pri našich ďalekých cestách na miesta, kde je čaj pôvodný, sa snažíme zistiť, ako ho domorodí obyvatelia pestujú a spracúvajú. Ochutnávame čaje, zaznamenávame si celý proces. Hľadáme autentické tradície a históriu čaju. Na základe týchto osobných skúseností vieme, aký čaj chceme. A nájdeme si zodpovedného obchodníka, ktorý vie zabezpečiť kvalitu čaju, potrebnú fytokontrolu a následný export k nám. Čaj nemôže exportovať každý a je dôležité, aby exportér bol dobrý. Za kvalitu čajov sa potom môžeme zaručiť. Poznáme producentov čaju, a vieme aj za akých hygienických podmienok sa čaj spracováva, nie všade je totiž rovnako čisto. Medzi producentami čajov vyhľadávame potom chuťovky, ktoré sa snažíme doviezť sem.

Alenka: Napríklad na Taiwane pri jednom chráme predávali ľuďom na ulici nápoj, v ktorom sa vírilo veľa malých guľôčok vyzerajúcich ako drobné ikry. Tak sme sa aj báli, že to bude niečo podobné. Nápoj sme skúmali a prišli sme na to, že ide o semienka liečivej rastliny – bola to ališanská bazalka. Ďalšou zaujímavosťou bol snežný čaj. Našli sme podivné biele „lístky" ktoré sa po čínsky volali snežný čaj a hotovo. Nič viac sme o tom nevedeli. Zistili sme, že ide o Tamnóliu, lišajník, ktorý sa zberá v asi 5000 m výške v Tibete a používa sa na očistu čriev. Zaujímavé čaje ale nachádzame aj mimo odľahlých oblastí. V japonskej Šizuoke sme sa zúčastnili veľkej svetovej výstavy čaju, kde sme sa po prvý raz stretli s vedeckými čajmi, najmä s pozoruhodným čajom Katea. Čaj bol vyvinutý tak, aby mal ešte lepšie liečivé vlastnosti ako bežné zelené čaje a pomáhal, ľuďom, ktorí majú alergiu. Tak sme to skúšali a zistili sme, že funguje geniálne. Ak človek s alergiou vypil ráno kanvičku čaju, nemal v ten deň žiadne alergické problémy. Ten čaj má veľa antioxidantov, najmä metylovaných katechínov, ktoré si vedia poradiť s prejavmi dráždivosti. Na všetky naše ďaleké cesty nosíme odvtedy vrecko tohto čaju stále v ruksaku a používame ho, ak nás niečo podráždi. Na Taiwane sme sa stretli so zaujímavým čajom, ktorý vyrábajú tak, že vydlabú pomaranč alebo mandarínku a do prázdneho vnútra natlačia tmavý čaj, ktorý tam usušia. Čaj tak získa silnú citrusovú arómu. Ešte by bolo možno dobre spomenúť vietnamský čaj, ktorého je už málo - lotosový čaj. Je špecifický a typický pre Hanoi. Lotosové kvety sa zberajú na Západnom jazere o piatej ráno, z kvetov vyberú iba malinké peľnice, ktorými sa potom aromatizuje zelený vietnamský čaj. Ide o starú kráľovskú špecialitu, ktorej výrobe sa v Hanoji venuje už iba posledných 5 rodín.

KANVIČKA

Kanvička je iba dekoráciou alebo má svoj špecifický význam?

Vladimír: Čajová kanvička je ako dobré šaty pre ženu. Keď v nich žena dobre vyzerá, tak sa aj dobre cíti. Kanvičky i misky na čaj by mali byť nielen krásne, ale aj ergonomicky dobre vytvarované, aby sa dobre držali a bolo radosťou v nich pripravovať čaj. Záleží i na kvalite materiálu, výrobcovi, tradícii, detailnosti spracovania, dizajne. O tvare a funkciách kanvičiek by sa dali písať knihy. Kanvičky nadchýnajú zberateľov a prinášajú i malé každodenné radosti. Vhodná kanvička je kráľovnou čajového rituálu.

Alenka: Japonci napríklad na čaje používajú jednoručné tzv. vtáčie kanvičky, ktoré majú sitko vo vnútri a môžete priamo z nich čaj nalievať do misiek. Je zvykom snažiť sa pritom aj poslednú kvapku vycediť. Japonci hovoria, že posledné kvapky sú najviac nabité chuťou a sladkosťou čaju. A je to pravda. Keď zlejete čaj a potom ešte vytrasiete do neho posledných pár kvapiek, tak nastane veľká zmena chuti. V chráme Mampukuji pri Kjote sme sa naučili rituál jedinej kvapky, kedy sa do malej kanvičky naleje iba málo vody a do misiek iba jedna až tri kvapky čaju. Tie kvapky vlastne ani nevypijete, iba sa rozplynú v ústach, ale je to úžasný zážitok. Liatinová kanvica, z ktorej teraz nalievam vodu na čaj, bola vyrobená pod vulkánom Iwate na severe Japonska, kde sa tradične kanvice odlievajú do pieskových foriem. Z utlačeného piesku sa urobí forma, drevenou paličkou sa do nej vyryjú ozdobné vzory a keď je hotová, naleje sa do nej horúce železo. Tým sa forma zničí, no príde na svet jedna krásna kanvička. Kanvice boli odlievané aj priamo na bojiskách samurajov, kde sa kuli zároveň ich povestné meče, katany. Bolo to jednoduché a rýchlo sa dali použiť.

KAMENE

Vidím tu navôkol veľa rôznych kameňov. O nich sme zatiaľ nehovorili, ale viem, že sa nimi radi obklopujete.

Vladimír: Pozeráte sa práve na Shivalingam. Je z rieky Narmada v Indii. V tejto rieke sa na jednom mieste melú kamene do typického vajcovitého pozdĺžneho tvaru. Je to symbol boha Šivu ako stvoriteľa. Kvôli týmto kameňom stavajú v Nepále svätyne, v ktorých nie je nič, iba tento Shivalingam. Ako symbol prvopočiatku zrodenia vesmíru. Keby ste si ich chceli jednoducho zobrať z rieky, tak sa vám to zrejme nepodarí, pretože sa vyskytujú iba na určitých miestach a miestni vám tieto lokality neprezradia. Tu sú zase geódy, kamene typické pre Brazíliu. Vznikli ako bubliny v tečúcej láve, v ktorých sa pri chladnutí vykryštalizovali plyny.

Alenka: Teraz ideme do Belo Horizonte, priamo do mekky ťažby polodrahokamov, kryštálov a veľmi sa na to tešíme. Veľmi radi máme tiež suiseki. Kamene, ktorých tvar znázorňuje psa, mačku alebo iné živočíchy, kvety, hory, jazerá, ľudí a rôzne iné útvary. Sú to kamene, v ktorých dokážeme po ich nájdení objaviť poéziu. Nemôžu sa opracovať, môžete ich iba hladiť rukami. Keď taký kameň, ktorý tvarom niečo pripomína nájdete, tak sa mu podľa japonských tradícií vyrobí podložka - daiza, ktorá je v kontexte s tým kameňom.

NÁRADIE

Ako vplýva náradie na tvorbu bonsaja?

Vladimír: Náradie má vplyv na ľahkosť, precíznosť a jednoduchosť práce a taktiež prístup človeka. Keď máte dobré bonsajové náradie, tak je to oveľa ľahšie a lepšie. Ľahšie sa strihá, rezy sú presné a ostré, viac vás to baví, rany sa na bonsajoch lepšie hoja. Pri pekne zastrihnutej vetvičke ranka krásne zarastie.

Alenka: Používanie profesionálneho náradia má aj psychologické pozadie. Keď človek zoberie akékoľvek domáce nožnice a ide strihať strom, tak si pripadá veľmi laicky, nie je s tým stotožnený. S japonskými nožnicami v rukách je to úplne iné, získate väčšiu istotu a cítite sa ako skúsený bonsajista. Aj k stromu potom pristupujete oveľa zodpovednejšie.

Vladimír: Drôty navíjané na drevnaté konáriky sa používajú vtedy, ak chcete bonsaj dôslednejšie tvarovať. S dobrým eloxovaným hliníkovým drôtom, aký používajú bonsajisti na celom svete, sa pracuje úplne inak než s oceľovým. Tvrdým drôtom by sa vetvičky mohli poškodiť. Pozor treba dať najmä pri tenších vrcholových vetvičkách, ktoré rastú rýchlejšie ako tie hrubšie pri kmeňoch. Technika dočasného drôtovania má význam, pretože strihaním vetvičky iba skracujeme. Technikou správneho drôtovania vieme dosiahnuť akýkoľvek zvolený tvar.

DOMOV

Venujete sa bonsajom, čaju, východnej kultúre. Nemáte pocit, že ste sa narodili v nesprávnej krajine?

Alenka: Slovensko je skvelá krajina, máme tu všetko, čo môže urobiť dušu šťastnou a telo zdravým. Krásne hory, dobrú vodu, teplé pramene, skvelých ľudí. Všetko tu je. Himaláje sú krásne, ale na osemtisícovku hocikto ísť nemôže. Po hôľnych hrebeňoch Tatier či Fatry sa môže poprechádzať každý. Cítime sa dobre nielen v Ázii alebo doma v Európe, cítime sa dobre na tejto Zemi. Narodili sme sa určite v správnej krajine a možno práve tým, že žijeme tu a máme určitý odstup od poznania, filozofií a kultúr ázijských krajín, vieme niektoré veci intenzívnejšie precítiť a oceniť. V Číne či Japonsku je pitie čaju tak samozrejmé, že čaj už často nevnímajú tak intenzívne ako my. No stále sa od nich máme čo učiť. Zaujímame sa o čaj aj z fyziologickej stránky – čo robí s organizmom. A robí naozaj divy. To je jeden z dôvodov, prečo prežil tisícročia a nič nestratil na svojej popularite.

Vladimír: Tu sme doma a tu každoročne robíme aj nitrianske čajové a bonsajové dni. Sú to dve nekomerčné komorné podujatia, cez ktoré k nám prinášame závan ďalekých kultúr. Vonku na ulici tri dni tvarujeme bonsaje. Vtedy nič nevybavujeme, urobíme si čas na ľudí, ktorých to zaujíma. Môžu sa poradiť alebo sa k nám pridať. Rovnako je to aj s čajovými dňami, ktoré sú otvoreným podujatím, robíme na nich rozprávania o cestách a ochutnávky čajových špecialít, degustujeme, inšpirujeme sa čajom.

FOTOGRAFIE A CESTY

Aký význam majú pre vás fotografie z ciest?

Alenka: Z najlepších ciest, z miest, ktoré najviac vplývali na našu dušu, fotky nemáme. Ak prežívame niečo veľmi osobne a intenzívne, nefotíme. Napríklad i z úplne prvej veľkej medzinárodnej výstavy, ktorú sme robili, nemáme takmer žiadne fotky. Chutila nám pominuteľnosť. Brali sme to tak, že tí ľudia, ktorí krásu bonsajov majú vidieť a zažiť, prišli osobne a to bolo podstatné. Fotky sme nepotrebovali. Tie naozaj silné momenty sa nedajú nafotiť. Keď sa srdce a duša otvoria, tak to nejde dať na fotku. Nevieme svoje zážitky naplno prežiť a zároveň ich odfotiť. Keď je človek uchvátený radosťou a je z krásy v úplnom tranze, ani ho nenapadne fotiť. Ja som to zažila napríklad, keď som mala rovných dvadsať rokov. Bola som na Ďumbieri a skoro ráno som vyšla sama von pozrieť sa na východ slnka. Bolo to strhujúce, úchvatné, počula som hory spievať. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote. Moja duša splynula s horami. Na druhý deň som tam zobrala kamarátov, ktorí sa sústredili na fotenie a vôbec ten rovnako krásny východ slnka nezažili.

Vladimír: Fotografovanie má pre nás zmysel z hľadiska poznávania a inšpirácie. Na cestách sa snažíme vždy všetko zaznamenať, ale zároveň aj prežiť. Fotíme a popisujeme druhy čajovníkov, spracovanie a výrobu čaju, technologické postupy. Naše cesty na čajové plantáže začíname skoro ráno, končíme neskoro večer, v noci si ešte robíme poznámky, triedime fotky, no snažíme sa, aby poznávanie bolo spojené i s osobnými hlbokými zážitkami, takže je to komplexné. Nefotíme ale iba pre seba, chceme aj niečo priniesť ľuďom, ktorí milujú čaj. A ešte tým, že sme muž a žena, tak samozrejme máme každý iný pohľad na tú istú vec. Pri fotení spájame tieto dva pohľady a často nám vyjdú úplne odlišné prezentácie. Vidíme to isté, počujeme to isté, zažívame to isté a predsa na každého urobí niečo iné najhlbší dojem. V čajovej výrobni si napríklad nechávame vysvetliť technologické postupy, následne ich medzi sebou konzultujeme a znovu a znovu sa pýtame, aby sme všetko správne pochopili. Viackrát si už o nás mohli myslieť, že sme špióni. V odľahlej časti východného Nepálu sme spali priamo v čajovej fabrike. Čerstvo nazberané čajové listy sa rozložili na sitá a fúkali na ne zospodu vzduch, aby zavädli. Vtedy sa začali uvoľňovať intenzívne vône. Vôňa čerstvo nazberaného čaju je úžasná a krásne to tam voňalo, avšak odfotiť sa to nedalo.

Ktorá cesta alebo krajina bola vašou prvou?

Alenka: Celkom prvou zlomovou cestou bola napodiv naša cesta do Pukanca. Blizučko, no na tejto ceste sme sa podujali nájsť dobrých keramikov a naučiť ich vyrobiť bonsajové misky podľa našich predstáv. To bolo pre nás zlomové. Kedysi bolo náročné dostať sa k informáciám. Vedeli sme len, že dobrí keramici sú v Pukanci. Tak sme sa tam vybrali hľadať ich, hoci sme nemali žiadnu adresu. Bolo to celkom dobrodružné len tak pátrať a ísť od domu do domu.

Vladimír: Často dostávame otázky, aký je rozdiel v príprave ciest kedysi a teraz, keď cestujeme najmä na iné kontinenty. Nie je žiadny. Vtedy i teraz naše cesty i ostatné aktivity robíme i prežívame úplne naplno. Rozdiel je iba v skúsenostiach. Práve teraz chystáme cestu do Brazílie, no možno príprava prvej cesty do Pukanca bola náročnejšia. Naša prvá zahraničná cesta viedla na Taiwan a do Číny. Za bonsajmi. Išli sme spolu s naším priateľom Filipíncom žijúcim v Holandsku a získali sme veľa užitočných cestovateľských informácií. Zišla sa mi skúsenosť z brigády v Prahe, kde som ako stredoškolák pracoval s hluchonemými pri páse. A musel som sa s nimi dohodnúť, čo a ako budeme robiť. Odvtedy sa dohovorím s každým a je jedno akou rečou hovorí. Na cestách sme znovu a znovu zisťovali, že reč vôbec nie je dôležitá.

Alenka: Boli sme napríklad i medzi malými horskými etnikami, kde sa nehovorí už ani po čínsky, v oblastiach, kde rastú prapôvodné čajovníky priamo v subtropickej džungli.. Stačilo počúvať a byť ochotný počúvať. A oni počúvali. A dohovorili sme sa. V južnej Amerike sme zasa dohodli obchod v španielčine a pritom vôbec nevieme po španielsky.

Vladimír: V čínskych horách Wujšan (Wu-yi shan, Wu-i-šan), kde rastú skalné čaje v hlbokých kaňonoch, ste mohli kľudne používať aj slovenčinu. Horali hovorili len po čínsky, ale dohovorili sme sa. Palec hore znamenal, že chutí a dole, že nie veľmi. Dlho sme s nimi sedávali pri čaji a naučili sme sa aj pár nových znakov. Keď cestujeme do odľahlých oblastí sveta, kde ľudia hovoria svojím nárečím, naučíme sa vždy niekoľko základných zdvorilostných fráz - „Dobrý deň, ďakujem, je to veľmi dobré". A s týmito tromi frázami sa dá vyjsť. Keď prídeme do dedinky a povieme v ich nárečí „dobrý deň", otvára to dvere a naozaj máte dobrý deň.

OBLEČENIE

Máte viacero druhov východného oblečenia. Kedy ho nosievate?

Vladimír: Na bežné nosenie ho veľmi často nepoužívame, je to podľa okolností. Ale radi sa obliekame na nejakú slávnostnejšiu udalosť. A vyberáme si podľa témy. Naše oblečenie je vždy spojené s tým, čo robíme. Keď predvádzame kórejský, čínsky alebo vietnamský čajový rituál, tak aj oblečenie je tomu prispôsobené. Pri japonských čajových rituáloch, napríklad pri rituáli jedinej kvapky, máme zase japonské kimoná. Aj pri tvarovaní bonsajov používame zväčša pohodlné pracovné japonské oblečenie.

Alenka: Mám veľmi rada napríklad pandžábske oblečenie a najmä indické sárí, ktoré je veľmi príjemné. Je to jeden dlhý pás látky, do ktorej sa žena zaodeje, ukáže, čo chce ukázať, ukryje, čo chce ukryť a vždy sa do toho zmestí, keďže látka sa telu prispôsobí. Všetky tie oblečenia sú na rozdiel od našich zvyklostí, nastavené tak, aby boli voľnejšie. Oblečenie žien z východnej Ázie mám veľmi rada. Keď si oblečiem vietnamské šaty, je to akoby som si obliekla svoju kožu. V sárí by som chodila stále, je to veľmi príjemné oblečenie, pekné a zároveň pohodlné. Najmä vtedy, keď sa vrátime z nejakej krajiny a zážitky sú ešte čerstvé a neustále sa vracajú. Vtedy nosíme oblečenie tejto krajiny, dopíjame čaj a pomaly nechávame spomienky doznieť.

OCENENIE, VÝSTAVY

Čo vás čaká na pripravovanej výstave v Brazílii?

Alenka: Pôjde o medzinárodnú výstavu, kde budú vystupovať majstri z viacerých kontinentov. V celej Južnej Amerike je v súčasnosti veľa bonsajistov a jednotlivé krajiny robia svoje národné výstavy alebo výstavy klubov a asociácií. Domáci vytvoria výstavu a na ňu sú pozvaní zahraniční lektori. A my sme jednými z nich. Každý z pozvaných hostí predstaví svoj štýl a my ideme za Slovensko urobiť demonštráciu tvarovania bonsajov a k tomu čajové rituály. Brazília má navyše prenádherné stromy a ľudia, ktorí tam prichádzajú, prinášajú svoje skúsenosti. Niekto je špecialista na fikusy, niekto na lapacho, ktoré my poznáme ako čaj a tam je to kvitnúci strom s prekrásnymi ružovými kvetmi a bielou kôrou. A má liečivé účinky. Účinkovali sme takto už na výstavách v Kolumbii, Brazílii, Anglicku, Poľsku...

Na jednom takomto podujatí sme dostali ocenenie, na ktoré sme veľmi hrdí. Na svetovom bonsajovom kongrese v Portoriku nám udelili zlatú medailu za popularizáciu bonsajistiky. Bolo to pre nás vysoké ocenenie práce, ktorú robíme. Zlatú medailu navyše získala aj bonsajová miska, ktorú sme tam priviezli. Kongres v Portoriku bol dobrý aj z toho pohľadu, že hlavným sponzorom bolo Rums of Portoriko, teda výrobca rumu a počas celého kongresu sa miešali nápoje z rumu. Všetci odtiaľ odchádzali spokojní a veselí. Poznatky z týchto medzinárodných výstav a kongresov sa snažíme preniesť aj na náš festival Bonsai Slovakia, ktorý každoročne organizujeme v Nitre už od roku 1997. Sme veľmi radi, že svetová hviezda, Talian Salvatore Liporace, ktorý má významnú bonsajovú školu a učí po celom svete, o našej výstave pred rokmi povedal, že to bola najlepšie zorganizovaná výstava, akú vôbec kedy na svete zažil. A odvtedy sem posiela svojich žiakov z rôznych kontinentov, aby sa inšpirovali, Snažíme sa o dobrú organizáciu a aj keď tu veľa rumu nie je, má to zase iné pôvaby. A už aj my inšpirujeme ostatných, pretože podľa festivalu Bonsai Slovakia, ktorý patrí k najväčším v Európe, sa začínajú robiť ďalšie podujatia v iných krajinách.

Vladimír: Keďže náš finančný rozpočet je veľmi obmedzený, tak k nám musíme pritiahnuť ľudí niečím iným ako peniazmi. Nápadmi, zážitkami, priateľskosťou. Dávame dokopy ľudí, o ktorých vieme, že si budú rozumieť alebo pozveme niekoho, kto je zaujímavý pre všetkých. Je to o pocite spolupatričnosti a o nových zážitkoch. Najpodstatnejšia je srdečnosť. My sa tešíme, že k nám každoročne prídu ľudia z mnohých krajín a chceme, aby boli radi, že k nám merali cestu. Je to obojstranný vzťah. Ide aj o to, ako rýchlo sa niečo vyrieši, pretože na takej veľkej výstave môže vznikať problém za problémom. Rakúski priatelia ma napríklad pomenovali muž „No Problem". Nič nie je problém, skutočne sa snažíme všetko vyriešiť s ľahkosťou a s prehľadom. Vždy nájdeme riešenie.

RITUÁL

V čom spočíva podstata rituálnej prípravy čaju?

Vladimír: Rituály sú nielen krásne a nie sú len umeleckou nadstavbou, ale je to fyziologicky najsprávnejšia príprava čaju. S čajom je to ako s jedlom. Môžete mať krásne nedeľné stolovanie a môžete si to užiť, ale podstatné je s akou radosťou a s akým pôžitkom to jedlo jete. Ak by sme čaj iba naliali do seba bola by to veľká škoda. S čajom sa treba vedieť hrať, ovoniavať ho a ochutnávať. Vôňa čaju je dôležitá, pretože obsahuje časť liečivých esencií.

Alenka: V čaji sú ľahko a ťažko rozpustné látky. A museli by sme ho dlho lúhovať, aby sme dostali všetky tie ingrediencie do vody, ale to už nie je dobré. Lepšie je zaliať ho v malej kanvičke viackrát za sebou. Najprv sa uvoľnia ľahkorozpustné látky ako teín, potom v druhom-treťom náleve sú tam antioxidanty, fenoly, flavonoidy, katechíny a neskôr sa uvoľňujú aj triesloviny. Je teda dobré si to takto rozvrstviť. A čajový rituál to robí – je to krásna forma veľmi užitočného obsahu. Pekná kanvička, pekné misky, postupné zalievanie na čajovom mori, takto sa dá urobiť pekný rodinný večer. Čaj bol pôvodne nápojom filozofov a mudrcov, ale mal také výborné vlastnosti, že sa postupne dostal aj medzi obyčajných ľudí a prežil tisícročia. Všetko, čo prežije tisícročia, má svoj dôvod. Pri čajových rituáloch sa môže šľahať čajový prášok matča v širokých miskách (čawanoch) bambusovou metličkou, alebo si môžeme zaliať čajové lístky v kanvičke. Máme radi napríklad rituál jedinej kvapky alebo čínske čajové rituály. Pri nich sa do predhriatej a opláchnutej kanvičky dajú čajové lístky, minimum vody a hosťom nalejete čaj do malých misiek. Nálev bude plný vôní a esencií. Dobrý čaj má sladkasté tóny a rituálna príprava čaju je veľmi príjemná. Vďaka čaju sa cítite úplne v inom svete a zistíte, že má úplne iný rozmer. Nemusíte ho vypiť veľa, ale je to neuveriteľný nápoj.

KRÁĽ ČAJU

Kto alebo čo je Kráľom čaju?

Vladimír: Jedna z našich ciest viedla do oblastí, kde rastú staré čajovníky. A našli sme Kráľa čaju, ktorý má 1700 rokov. Rastie v subtropickej džungli, no nie ďaleko od osád, vedie k nemu aj chodníček. Je to približne 14 km od hraníc s Barmou v čínskej provincii Yunnan. A tam v pohraničnej džungli rastú takéto divoké čajovníky. A na nich je zaujímavé nielen to, že sa dožívajú vysokého veku až do dvetisíc rokov, ale ich listy sú aj liečivé.

Alenka: V tejto súvislosti by som rada spomenula, že síce teraz sú celosvetovo v móde zelené čaje, ktoré každý pozná, no pozornosť odbornej verejnosti sa začína otáčať smerom k divokým čajom, ktoré majú veľmi vysoký zdravotný potenciál. Z ich listov sa robia známe lisované čaje pu-er. Pu-er je čaj, ktorý je tu v modernej forme iba 20 rokov, ale robí sa tak ako kedysi prvé čaje – lisuje sa do čajových koláčov a tehličiek. Kráľ čaju je obohnaný ostnatým drôtom. Kúsok od stromu je malý altánok, kde si môžete posedieť a pokochať sa krásou stromu. Postavili ho tam čínski milovníci čaju. Tento strom mal pôvodne výšku tridsaťdva metrov, pozostáva z 5 kmeňov a bol pred rokmi v silnej búrke zlomený. Preto teraz dosahuje asi pätnásť metrov. Na juhu Číny i na severe Vietnamu rastie veľa starých čajových stromov, z ktorých sa ešte stále zberajú čajové listy. Ale Kráľ čaju – Ča-šu wang patrí k najslávnejším a najstarším čajovníkom na svete.

Alenka a Vladimír Ondejčíkovci:

"Malý strom má rovnakú energiu, ako tie veľké"

"Čajová kanvička je ako dobré šaty pre ženu"

"Himaláje sú krásne, ale na osemtisícovku hocikto ísť nemôže"

"Cítime sa dobre nielen v Ázii alebo doma v Európe, cítime sa dobre na tejto Zemi"

"Nevieme svoje zážitky naplno prežiť a zároveň ich odfotiť"

"Viackrát si už o nás mohli myslieť, že sme špióni"

"Dohovorím sa s každým a je jedno akou rečou hovorí"

"Keď prídeme do dedinky a povieme v ich nárečí „dobrý deň", otvára to dvere"

"Keď si oblečiem vietnamské šaty, je to akoby som si obliekla svoju kožu"

"S čajom sa treba vedieť hrať, ovoniavať ho a ochutnávať"

"Čajový rituál je krásna forma veľmi užitočného obsahu"

ČASOPIS INTERVIEW - TEXT A FOTO - IGOR STANČÍK